"Ľudia s postihnutím majú rovnaké potreby ako nepostihnutí ľudia. Je potrebné, aby služby ktoré im pomáhajú, boli iné. To znamená, že všetci ľudia s postihnutím sú osobnosti a majú príležitosť na uspokojovanie svojich rôznych potrieb v rámci spoločnosti."

Pozn.: Para je skratka slova paralelný.
Slovo paralelný je slovo gréckeho pôvodu a jedným z jeho významov je súčasne prebiehajúci. Agility sú parkúrový kynologický šport.
Para Agility súčasne prebiehajúci s agility.

   Agility sú úžasným športom . Sú naozaj otvorené pre každého , kto dokáže so svojím psom splynúť a vytvoriť na parkúre jeden tím. Vtedy je úplne jedno či ste slepý, hluchý, pohybujete sa na vozíku , alebo ste celkom fit. Agility sú moja srdcová záležitosť, ale nenapadlo ma že by som mohol pretekať. Predsedujem v našom klube, starám sa o jeho chod... a zdalo sa ,že to bude asi jediné čo si môžeme s agility navzájom dať. Omyl ! V roku 2002 som bol s reprezentáciou SR a najmä s našou Vendulou a Monikou na IMCA v Gyule v Maďarsku (otvorené Majstrovstvá sveta). Zároveň sa tam konali aj 1.PAWC ( Para agility world cup). Skoro nám oči vypadli keď sme sledovali ako psi prekonávajú parkúr vedení svojím handicapovaným psovodom. Oceňoval som ich odvahu a bol som presvedčený že ja by som na parkúr určite nevstúpil.

   Nikdy však nehovor nikdy. Rok trvalo dievčatám- mojim športovým kamarátkam kým ma presvedčili aby som to skúsil aj ja. V decembri roku 2003 som po prvý krát skúsil viesť psa po parkúre. V Ostrave pri Ostravskom pohári mi umožnili z klubu OSA VOSA Ostrava tréning na koberci , som im za to veľmi vďačný. Naraz som sa ocitol sám s Enny na parkúre. Nevedel som čo skôr, či sa pohybovať teda obe ruky zamestnať krútením kolies, alebo nejako mojej Enny dať správny smer, ukázať jej cestu na správnu prekážku. Začali sme na sebe pracovať. Aj tým sú agility úžasné a jedinečné že na jednej strane sú športom individuálnym , ale na strane druhej pre svoj život potrebujú kolektív, podporu a súdržnosť. V kolektíve je sila a s tým mojim z Liptovského agility klubu, som sa pomaly začal pripravovať na pretekanie.

   Začal som možno skoro, ale čo budem čakať, učíme sa na vlastných chybách a tak teda poďme. Na jar 2004 v Nitre sme s Enny po zimnej prestávke skúsili... nebolo to najhoršie. Nevedel som jej správne ukázať nábeh do slalomu a stále mi zavadzali ruky, Enny sa chvíľami nudila ... Veď my sa to ešte naučíme!

   Kto beží, na parkúre sa mu pritrafí všeličo, ale neveril by som že aj ja by som sa mohol "potknúť" a stalo sa . Prevrátil som sa celý aj s vozíkom. Bol to len okamih a znovu som bol na kolesách a v poriadku , veď kamaráti boli na blízku. Od tých čias sa mi to stalo veľakrát ...

   Prišli ďalšie preteky a snažíme sa na sebe pracovať. Nemáme ideálny terén a na hrboľatom trávniku ruky dostávajú zabrať, plecia si ani necítim. Veď to chce len trénovať. Enny sa veľmi teší, keď balíme známe veci na tréning, vie že bude nejaká sranda. Trénovali sme koľko sme vládali , stojíme na štarte na 3.PAWC v Rakúskom Purkersdorfe. Preskákali sme sa na tretie miesto, veď sme ešte neskúsení pretekári, Enny mi ani jeden raz nezostala na štarte, asi sa bála že ju v tom Rakúsku nechám -potvorka jedna. Stále máme čo zdokonaľovať- v tom sú agility krásne. Menia sa , zdokonaľujú a ja mám to šťastie že som pri tom...
 

Autor článku : Milan Matejka